NEBEZPEČNÁ POHOSTINNOSŤ

            Ak nejaké dvere sú pre núdznych otvorené, tak to bývajú dvere fary. Či je to na malej dedinke alebo vo veľkomeste. Vyvrheli spoločnosti to vedia. Testujú pohostinnosť. Zistia si, kedy je omša. A každý farár, či chce alebo nechce, musí s ich prítomnosťou počítať. A vyhradiť si čas na ich trable, keď búšia do jeho dverí.
            Niektorí kňazi za snahu vyjsť im v ústrety zaplatili životom. Ja sám sa touto potulnou cháskou zaoberám desiatky rokov, ale to mi nedáva právo iných akokoľvek poúčať o tom, ako majú k týmto ľuďom pristupovať. Čo je správne... Ale vďaka svojím skúsenostiam sa možno mýlim menej ako ostatní. A keď poviem, že som sa už veľa ráz sekol, môže to byť pre niekoho užitočné.
            Základným pravidlom je – nikdy neprijímať návštevníka sám. Je to neopatrnosť. Jedna moja spolupracovníčka raz dvom mládencom sama otvorila dvere a následne sa musela celú hodinu pozerať, ako jeden z nich hladí svoj vystreľovací nôž. Prejavila toľko duchaprítomnosti, že zachovala pokoj a nebojácnosť a chlapíci odišli. Toto zväčša na nich platí. Na druhí deň títo mladíci zabili jednu osamelú ženu.
            Tiež treba zvážiť, či prijať prišelca vo vnútri fary, alebo len predo dvermi. Raz som upozorňoval istého kňaza, že je rozhodne nerozvážne, keď si pozýva dnu k sebe jedného z mojich chovancov. Dostal som od neho odpoveď: „Ja svoje dvere pred nikým nezatváram.“ Na druhý deň sa mi už sťažoval – ten darebák totiž nechal pootvorené okienko v záchode a na druhý deň sa na faru vrátil a vykradol, čo sa dalo.
            Keď objednávame vyčerpanému v miestnom hoteli izbu, aby sa osprchoval alebo v hostinci jedlo, aby sa najedol, pomôže mu to načerpať sily a istotne za to bude vďačný. Zato ponúknuť suchú stravu sa nezdá veľmi šťastným riešením. Už mnoho ľudí, ktorí ponúkli napríklad chlieb so salámou, vzápätí zistili, že sa oň bijú vrabce.
            Poskytnúť pohostinnosť neznámym môže byť vždy rizikom. Je to riziko evanjelia.

(Guy Gilbert, Až do krajnosti, str. 159)